Išiel Jano ráno z hodov, bielou cestou kráčal domov.
Hodina už siedma bola, ľudia išli do kostola.
Jano pokojne si kráča, zahryzuje do koláča.
Sem-tam glgne za hlt vína, čo mu dala jeho stryná.
Jano stále stretá ľudí, čosi sa mu v bruchu budí.
Trikrát prdne a to stačí, že sa na ňho hnačka tlačí.
Lenže ľudí plná cesta, hovno v riti nemá miesta.
Ani kríčka, ani stromov, trebalo by zájsť si domov.
Prdol ešte zo tri razy, to sú predposledné fázy.
Jano v behu vpred sa derie, len-len, že sa neposerie.
Hlava mu od strachu puká, hovno mu do gatí kuká.
Už je zle, hej veru áno, čo som sa nevysral ráno?
Teraz utekať ho súri, sračka v riti mu už zúri.
V behu odopína remeň, odpadne mu gombík jeden.
Už je celkom blízko hajzla, v tom do gatí sračka švajzla.
Jano ako skala stojí, pohyb urobiť sa bojí.
Už je celkom bez nádeje, sračka sa po lýtkach leje.
Blízko hajzla stojí smutne, vtom zareve preukrutne
mocným hlasom do vetra: "Chýbalo len pol metra!"